reklama

300 hrmených aj so strihaním vlasov

Holičstvo pod Mestskou vežou. Poslušne sedím a hľadím na seba v zrkadle. Praktický igelit s veľkým reklamným nápisom na mne vyzerá ako pršiplášť bez kapucne. Namiesto dažďových kvapiek však budú padať moje vlasy. Snažím sa tváriť pozitívne a nepôsobiť ako nevrlý zákazník, aj keď dobre viem, ako to skončí. Odídem vystrihaný ako radová stádová ovca s výčitkou v očiach: „Bača, prečo?!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
Obrázok blogu
(zdroj: http://www.ars.usda.gov/)

Už v čakárni holičstva začína zábava. Vyzerá to tam totiž ako pred koncertom metalovej skupiny alebo v súťaži Dlhšie vlasy vyhrávajú. Chlapi na seba pokukávajú spod dlhej ofiny a ak sa nájde niekto, kto sa vymyká z priemeru, je jasné, že ten pôjde dohola.

Atmosféra u holiča býva svojská a jedinečná. Aj so zaviazanými očami by som vedel, kde sa nachádzam. Smrť vlasových končekov jednoducho visí vo vzduchu. Okrem toho tu zažívam veci, o ktoré je v mojom živote núdza. Napríklad také čítanie bulváru.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na stolíku v čakárni bývajú zväčša staršie časopisy, lebo čerstvé vydania by sa zrejme dlho neohriali a dostali by nohy. A tak napriek všetkým zásadám pristihnem samého seba ako listujem farbené stránky a čítam, čo prežívali pseudocelebrity pred niekoľkými týždňami.

„Ďalší,“ zakričí zrazu bača a ja ako poslušná ovečka nabehnem do kresla: „Béééé.“ Bača je v skutočnosti žena v najlepších rokoch a prvé, čo si na nej všimnem je prirodzene jej účes. Nepáči sa mi. Ako ma môže dobre ostrihať niekto s takýmto vkusom, pýtam sa sám seba. Vzápätí však predsudky veľkodušne odsúvam na vedľajšiu koľaj a dávam holičke druhú šancu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tak ako?“ počujem otázku a holička prvýkrát prehrabne moje vrabčie hniezdo. Tú otázku neberiem príliš vážne. V mnohých zariadeniach s rýchlou obsluhou aj tak personál ovláda iba jeden účes a nech zákazník odpovie čokoľvek, dostane štandardný plastický strih. (V tom prípade môžete na otázku „Kde si bol včera?“ skrátene odpovedať „Na plastike.“)

Odrecitujem zaužívanú formulku a prinútim kútiky k úsmevu. Holička predsa nemôže za to, že sa chodím nerád strihať. Chytí do rúk nožnice a ozve sa prvé cvaknutie. V rádiu medzitým hrajú tragické adagio, ktoré dopĺňa smutné pády vlasov. Táto hudba na pozadí – alebo ak chcete životný soundtrack – sa očividne pozdáva holičke, ktorá sa inštinktívne zlaďuje s rádiom a strihá do rytmu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Časy sa však menia a Slovenský rozhlas sa pomaly z holičstiev vytráca a nahrádza ho nemenované komerčné rádio E. A tak zákazníci aj s personálom počúvajú užitočné dopravné informácie, pospevujú si hity (lebo rádio E. hrá IBA hity) a nevedomky pôsobia ako vystúpenie hviezdnej roty.

Ako prebieha strihanie, bližšie spoznávam svoju holičku. Napríklad jednou z prvých vecí je jej najobľúbenejší nástroj. Raz sa ma napríklad spýtala, či mi môže vlasy vzadu zarovnať strojčekom. Odpovedal som áno a ona už strojček z ruky nepustila až do konca. Naposledy som ako najobľúbenejší nástroj identifikoval vodný rozprašovač a predtým fén, ktorý bol na mojom skalpe u holiča použitý vôbec prvýkrát. Zaujímavá skúsenosť, odporúčam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chvíle počas strihania si krátim čítaním návodov na použitie kozmetických prípravkov naukladaných pred zrkadlom a modlitbami, aby všetko dopadlo dobre. S hrôzou sledujem, keď sa holička zúfalo snaží o rovnomernosť. A tak zarovnáva a skracuje a skracuje a ja rozmýšľam, či som sa náhodou v úvode nepomýlil a nerozkázal si „Na regrúta!“.

Poviete si, keď sa Ti nepáči, tak sa strihaj sám. Veru, rozmýšľal som nad tým. Už som aj takmer objednal príručku Mladých svišťov, hlava 22, s podtitulom „Do-it-yourself“. Čo sa týka rodinných príslušníkov, rodičia ma strihali iba jedenkrát v živote.

Mal som vtedy šesť rokov a ako prvorodená radosť svojich rodičov som bol aj ich pokusným králikom. Začali strihať ofinu. Najprv skúsila mama, padalo to však doľava. Skúsil aj otec, ofina sa potom rútila napravo. Príbeh skončil happy-endom a výletom nasledujúce ráno o šiestej do holičstva. „Prosím, zachráňte, čo sa dá!“ Ešte že mali rodičia súcit a predišli tak môjmu sociálnemu znemožneniu v škôlke.

Šťastný koniec však v mojom prípade strihania vlasov nemajú. Beriem to už športovo, lebo mám hypotézu, kedy vyzerajú moje (rozumej mužské) vlasy najlepšie. A to medzi dvomi ostrihaniami. Čerstvo skrátené alebo príliš dlhé vlasy nie sú nič moc oproti výzoru medzi týmito extrémami. Naproti tomu napríklad ženy vyzerajú najlepšie, keď sa práve vrátia od kaderníka. Ako vravím, je to len hypotéza a má ešte svoje muchy.

Jedno však platí stále. Keď prídem z holičstva domov a pozriem sa do zrkadla, skríknem: 300 hrmených aj so strihaním vlasov!

Peter Piatka

Peter Piatka

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Poslucháč Žilinskej univerzity, exšéfredaktor časopisu ŽUŽO, koordinátor projektu Univerzitníky, učiaci sa project manager .-) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSpoločnosť300 hrmenýchUtrpenie spisovateľaŽivot na internáteFotografieGreat BritainPráca ako zábavaPrózaBlog o blogu

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

88 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

754 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu